Miškin blogísek

Včera ako som išla domov z brigády, nenormálne unavená, už bola tma, išla som cez parkovisko, čo máme pred domom. Na tráve medzi autami ležal skateboard. Už za tých pár rokov, čo sa o skate-y zaujímam som sa naučila rozoznávať, či je ten skate dobrý, zlý, či je určený na skákanie, na úrampy atď. Dosť ma zarazilo, že ten skate mal všetky kolieska, pravdepodobne funkčné, mal celú dosku a bol dosť nepoškodený. Len tak tam ležal, bez majiteľa. Bol určený na úrampy, ale bol minimálne tak dobrý ako ten, čo mám doma. Myslela som si, že sa mi to snáď v tej tme len zdá, okolo mňa nebolo nič živé, ale tak myslela som si, že čoskoro sa jeho majiteľ ukáže. Nehala som ho tam. Na druhý deň, okolo 13. poobede som tade išla opäť. Na moje prekvapenie, ten skate tam stále bol!!!!! Nemala som odvahu ho vziať ani tak. Aj keď je možné, že bol lepší ako ten môj. Je to dosť veľká záhada, čo tam robil. Ale vziať ho by bolo veľmi čudné, prišlo mi to pod moju úroveň, ale skôr to bola len moja sprostosť. Večer som o tom hovorila kamoške a vravela, že som si ho mala vziať. Mala pravdu. Veď čo by sa stalo. Večer sme tade išli spolu a už tam nebol. Niekto bol určite šťastný. A ja? Jednoducho som ukázala aká som hlúpa a neoplatí sa nad niečim váhať, neskôr to oľutujete.